Ahojte priatelia, 

v živote každého nastanú chvíle, ktoré sú popretkávané smútkom, ako taká pavučina. Chodíte opatrne po jej vláknach, až sa celý do nej, chtiac-nechtiac zamotáte, a smútok Vás úplne pohltí.
Treba smútiť.
Vysmútiť sa.
A potom, niekde cez tie mraky, na oblohe - prenikne pár slnečných lúčov.

Svoje by Vám o tom vedela povedať aj autorka knihy ,,Pár poznámok o smútku“ @chimamanda_adichie - ktorej nečakane zomrel otec. Bývalý prvý profesor štatistiky na Nigérijskej univerzite, bol pre ňu veľkou oporou vo všetkých chvíľach jej života - a ona tisícky kilometrov od neho vzdialená - sa túto správu dozvedá od svojho brata.

Ani hneď nemôže vycestovať, kvôli rozmáhajucemu sa výskytu koronavírusu. A tak si naňho spomína a plače. Veľmi. Až jej je z toho nevoľno.

Otvára pred Vami svoj príbeh, príbeh krajiny, v ktorej vyrastala, zvykov, ktoré sú spojené s pohrebom, tak výnimočného človeka, akým jej otec bol a pre ňu navždy ostane. A z jej slov cítiť tú nekonečnú lásku a obdiv, ktoré voči svojmu otcovi prechováva.

,,Konečne chápem, prečo si ľudia dávajú vytetovať tých, ktorých stratili. Je v tom potreba prehlásiť nielen stratu, ale aj lásku, kontinuitu. Som dcéra svojho otca. Je to akt vzdoru a odmietnutia: smútku hovoriaceho, že je koniec, a srdca vraviaceho, že nie; smútku, ktorý sa snaží zaraziť lásku do minulosti, a srdca, ktoré tvrdí, že je to stále prítomnosť.“ (str. 100).

Ďakujem @vydavatelstvo_absynt ❤ verím, že toto dielo ukáže mnohým cestu, ako sa naučiť so smútkom žiť - a hodnotím ⭐️⭐️⭐️⭐️✨️ z 5⭐️